MARTA A MÁRIA

            Ako išiel ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta.  Tá mala sestru menom Mária, ktorá si sadla k Pánovým nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk10,38-42)

            Tento príbeh môžeme prerozprávať dnešnou rečou aj ako skúsenosť istého kňaza: „Nedávno som bol na návšteve u veľmi milých ľudí. Pozorných, štedrých. Rozkrájali by sa pre mňa. A doslova neustále krájali mäso, knedle, zákusky, pečivo. „Jedzte, vy nič nejete!“ neustále ma vyzývali. Ja som sa aj chcel s nimi pozhovárať, ale nedalo sa. Neustále pendlovali medzi kuchyňou a obývačkou, alebo sa začatý rozhovor hneď zvrtol na jedlo.

            Odchádzal som so zmiešanými pocitmi. Chýbalo mi osobné stretnutie s mojimi hostiteľmi. A pritom to oni všetko mysleli dobre a úprimne.“

v v v

            Marta bola pravdepodobne staršou sestrou ako Mária. Svedčí o tom skutočnosť, ako rýchlo sa zhostila úlohy hostiteľky, úlohy panie domu. Mimochodom, meno Marta znamená „pani“.

            Marta mala plno práce s obsluhou. Je to pochopiteľné, keďže Ježiš určite neprišiel sám, na jeho cestách ho vždy sprevádzali minimálne učeníci. I tých bolo treba usadiť a pohostiť.

            Keď evanjelista hovorí o Martinej starostlivosti, používa sloveso vo význame „byť ťahaný na všetky strany, pohltený, úplne zaneprázdnený“. 

            Marta je obrazom Izraela, ktorý je úplne pohltený starostlivosťou o dodržanie Zákona. Je ako jej národ, ktorý zachováva 613 prikázaní, aby sa pripravil na stretnutie s očakávaným Mesiášom. Keď však Mesiáš príde, nespozná ho. Neprežije osobné stretnutie s ním.

            Mária si sadla k Pánovým nohám. Mária je obrazom nového Izraela, všetkých tých, ktorí očakávajú Ženícha tak ako nevesta z Piesne Piesní. A keď Ženích príde, sadnú si k jeho nohám a počúvajú jeho Slovo. Ich radosť z tohto stretnutia možno vyjadriť výkrikom nevesty: „Našla som toho, koho moja duša miluje. Chytila som ho a viac ho nepustím.“ (Pies3)

             (Poznámka: Pieseň Piesní je starozákonná kniha, ktorá sa na prvý pohľad javí ako oslava lásky medzi mužom a ženou. Židovský národ však vždy videl v neveste obraz Izraela, ktorý ako zaľúbená milá hľadal svojho ženícha a pripravoval sa na stretnutie s ním. A ženích Piesne Piesní pre Izrael naozaj stelesňoval všetky vlastnosti očakávaného Mesiáša.

            Podobne starokresťanskí cirkevní otcovia videli v Piesni Piesní nielen túto alegóriu, ale v širších horizontoch ju vnímali aj ako zásnubný spev medzi Kristom a jeho Cirkvou, resp. medzi Bohom a každou dušou, ktorá po Bohu túži a ho hľadá.)

            Sadnúť si k nohám učiteľa je obraz učeníka, ktorý sedel pri nohách rabína a učil sa žiť podľa Zákona. Aj Skutky apoštolov spomínajú, ako Pavol sedával pri nohách učiteľa Gamaliela (Sk22). Takéto vyučovanie sa týkalo výlučne mužov. Ženy neboli považované za súce pre vyučovanie Zákona. „Ak by si mal vykladať žene slová Zákona,“ hovorí staré rabínske príslovie, „to ich radšej spáľ.“

            Ježiš naopak hovoril so ženami o veľkých tajomstvách svojho poslania. „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ – to sú slová, ktoré vyslovil pred ženou Samaritánkou. Ani učeníci nechápali Ježišovo správanie: „divili sa, že sa rozpráva so ženou“. (Jn4)

             „Marta, Marta...“ Ježiš oslovuje Martu dvakrát za sebou menom. Opakované oslovenie je v Biblii znakom naliehavého záujmu Boha o človeka. Dvakrát oslovil Pán Abraháma, keď sa chystal obetovať Izáka (Gn22), dvakrát prehovoril Boh ku Mojžišovi z tŕňového kríka, keď mu chcel zveriť dôležité poslanie (Ex3), dvakrát oslovuje Šavla, keď padol z koňa cestou do Damasku, aby z neho urobil apoštola národov (Sk9).

             „Staráš sa a znepokojuješ sa pre mnohé veci.“ „Život je viac ako jedlo.“ (Lk12,23) „Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Je nám Marty ľúto. Chcela Ježišovi to najlepšie. Ak je však hosťom v dome Boží prorok, je správnejšie počúvať Božie Slovo ako chystať hostinu.

            (Kresťanská tradícia nehodnotí Martu a jej správanie výslovne negatívne. Cirkev si ju napokon uctieva ako sväticu. Paradoxne na rozdiel od Márie, ktorá síce na zozname svätých figuruje ako Mária z Betánie, jej sviatok však Cirkev slávi v deň spomienky Márie Magdalény, s ktorou ju tradícia mylne stotožňuje – teda v skutočnosti Mária, sestra Marty v liturgickom slávení Cirkvi uctievaná nie je.)

            V Márii a Marte evanjelista prezentuje dva rozličné prístupy človeka k Bohu. Marta chce, aby Ježiš počúval ju – takto väčšinou vyznievajú i naše modlitby, zatiaľčo Mária je ochotná počúvať Ježiša.

            Ak by sme preložili evanjeliovú vetu z gréčtiny doslovne, znela by: „Mária si vybrala dobrý podiel.“ Čo je tým dobrým podielom? V Biblii je výraz podiel pripomienkou vynikajúceho dedičného podielu, ktorý bol rezervovaný levitom, potomkom Léviho. Tí pri delení území nezískali nijaký dedičný podiel, ich podielom sa stala účasť na kňazskej službe v Jeruzalemskom chráme. „Pán, Izraelov Boh, je ich podielom.“ (Joz13,33) Podobne Ježiš a jeho Slovo sú lepší podiel – a ten si vybrala Mária.

            V čase, keď Lukáš písal svoje evanjelium, prvá kresťanská komunita riešila problém. Apoštoli sa totiž dostali do situácie, že pre ohlasovanie Božieho Slova sa nemohli plne venovať službe pri stoloch, ktorá súvisela s dobročinnou starostlivosťou o vdovy. Cirkev vyriešila problém prerozdelením úloh. Keďže sa prví kresťania zhodli na tom, že prioritu má ohlasovanie Slova, na službu pri stolovaní ustanovili siedmich diakonov. (Sk6)

            Zaujímavé je včlenenie príbehu o Marte a Márii do kontextu „priľahlých“ evanjelií. Pred tento príbeh Lukáš umiestnil príbeh o milosrdnom Samaritánovi (Lk10, 30-37), ktorý hovorí o tom, že modliť sa a dodržiavať Zákon nestačí. Z modlitby má vychádzať skutok, naplnením Zákona má byť láska.

            Hneď za príbehom Marty a Márie paradoxne nasleduje vyzdvihnutie modlitby. Ježiš učí svojich učeníkov modliť sa modlitbu Otčenáš a zároveň hovorí o potrebe dôvery a vytrvalosti v nej. (Lk11,1-13)

                                     (zostavené z myšlienok Lectio divina, ktoré viedol o. arcibiskup Zvolenský)

v v v

            Páter Elias Vella hovorí o sebe: „Vo svojom živote som mal obdobie, keď mi neostával čas na vnútornú modlitbu. Hovoril som o tom so svojím duchovným vodcom: „Potrebujem osobnú modlitbu, ale nenachádzam si na ňu vôbec čas. Neviem, čo mám robiť.“

            Pamätám si jeho široký úsmev, keď sa ma opýtal: „Prečo?“ „No, pretože mám strašne veľa práce,“ odpovedal som mu. „A čo vlastne robíš, čomu sa venuješ?“ Začal som vymenovávať všetky aktivity a už počas tohto vypočítavania ma zastavil a povedal mi: „Vidím, bratku, že máš naozaj veľmi veľa práce. Nemôžeš sa teda modliť tridsať minút, ale potrebuješ šesťdesiat minút modlitby.“ (Ja som v duchu dúfal, že ma oslobodí od povinnosti modliť sa... A on mi odporučil, aby som sa modlil dvakrát toľko!)

            A potom pokračoval: „Pre koho pracuješ?“ Odpovedal som mu: „Pre Ježiša!“ On mi múdro odpovedal: „Ale Ježiš nepotrebuje tvoju prácu, on potrebuje teba!“ To bol veľký moment v mojom živote, kedy som si uvedomil, že Ježiš netúži po mojej práci, ale po mne. A hlboko som si uvedomil potrebu modlitby.

            Dnes viem, že diablovi nevadí, že pracujeme pre Boha. Záleží mu na tom, či s Bohom hovoríme. A keď dosiahne to, že s Ježišom nebudeme hovoriť, pomôže nám dokonca pre neho i pracovať. Ale potom sa s Ježišom nebudeme rozprávať vôbec.“